reklama

Arkádia je náročná, ale podnetná

Arkádia je považovaná za jednu z najlepších hier posledných 50 rokov. Určite k tomu prispieva netradičnosť dramatickej kompozície, ktorá využíva súčasne dve časové línie – minulosť a prítomnosť, odlíšené iba postavami a kostýmami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prílišná vedeckosť sa anglickému dramatikovi Tomovi Stoppardovi spočiatku nevyplatila. S hrou Hapgood zažil v roku 1988 najväčší neúspech svojej kariéry. Poučil sa a o 5 rokov neskôr podal vedeckú problematiku prijateľnejšie v hre Arkádia s prvkami detektívky, komédie i drámy. Jej inscenácia na doskách Činohry Slovenského národného divadla vyniká dĺžkou a obsažnosťou, ktoré ju však predurčujú skôr pre náročného diváka. Ten si počas predstavenia preverí svoje intelektuálne i emocionálne schopnosti pri pozornom vnímaní protichodných detailov či spájaní súvislostí medzi minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Arkádia je považovaná za jednu z najlepších hier posledných 50 rokov. Určite k tomu prispieva netradičnosť dramatickej kompozície, ktorá využíva súčasne dve časové línie – minulosť a prítomnosť, odlíšené iba postavami a kostýmami. Autorovi sa daný postup osvedčil už pri rozhlasovej hre Obrázky zo starej Indie, a naozaj nebolo na škodu, že ho využil znova. V Arkádii sa súčasníci z druhej časovej línie snažia prebádať životy a vzťahy ľudí z 19. storočia. Stále prichádzajú na nové a nové zistenia, pričom ich poznanie je zakaždým iba čiastkové. Diváci poznajú pravdu, vedia v čom sa mýlia a v čom majú pravdu, keďže pri vzhliadnutí prvej časovej línie sa sami stávajú svedkami priebehu skúmaného historického obdobia. Zároveň tiež tušia, že odhalenie minulosti je nezmyselné a nedosiahnuteľné. Nesústrediť sa na minulosť je však ťažké, ak sa bojíte budúcnosti. „Et in Arcadia ego! I v Arkádii som. Alebo I v Arkádii sa nachádzam. Alebo voľnejší preklad I v Arkádii nájdete smrť!“  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jednoduchá scéna v podobe miestnosti obrátenej do záhrady pánskeho sídla Derbyshire je skvelým kontrastom k zložitým prehovorom postáv, ktoré sa celý čas pohybujú, prípadne sedia okolo veľkého stola s knihami, svietnikmi a sympatickou korytnačkou, ako jedným zo živých spojítok medzi prítomnosťou a minulosťou. Na prvý pohľad sa zdá, že hlavnou témou inscenácie v réžii Romana Poláka je hľadanie pravdy o tom, kto čo robil a s kým bol. V skutočnosti však ide o hľadanie pravdy o sebe a o podstate života. Jednotlivé postavy sú natoľko zaujaté skúmaním materiálna, že zabúdajú na svoje vnútro, resp. majú z neho strach. Rovnako aj divák sa snaží pozorne vnímať a chápať komplikované dialógy, pričom mu môže uniknúť skutočnosť, že veda či neustále nachádzanie nových faktov a súvislostí sú iba spôsobom, ako si k sebe postavy hľadajú cestu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hneď v prvom výstupe je evidentné, že Tomasína Coverlyová (Alžbeta Imrichová/Jana Kovalčíková) a jej o deväť rokov starší domáci učiteľ Septimus Hodge (Robert Roth) majú k sebe nesmierne blízko. „Spojítko“ medzi nimi tvoria predovšetkým vedecké témy, no ich konverzácia je popretkávaná atmosférou lásky a priateľstva, aj napriek Tomasíniným mladistvým úletom. Zamyslime sa však nad tým, že čo iné by ich spájalo, ak nie vedecký motív, ktorý má v Arkádii podstatné miesto. Stoppardove ženské hrdinky rozmýšľajú triezvo, otvorene a vo svojom mene. Žijú nezávisle od života mužov, nie sú ich príveskom a nehanbia sa za vlastný názor. Tomasína taká naozaj je, lenže Septimus jej neskrývanému záujmu odoláva. Má strach, že sexom by poškvrnil čistotu ich vzťahu? Asi áno, pretože manželke Ezra Chatera (o ktorej všetci iba hovoria, no na scéne sa neobjaví) i Lady Croomovej, Tomasíninej matke (Zuzana Fialová) sa bez väčších námietok oddá. Ani on nežije v pravde, podobne ako Ezra Chater (Dano Heriban), presvedčený o svojej umeleckej dokonalosti a Lady Croomová, skrývajúca vnútorné nešťastie či nespokojnosť za sebaistotu. Historická časová línia je z hľadiska charakterov a dialógov jednoznačnejšia a zaujímavejšia, asi aj preto, že divákovi ukazuje pravdu hľadanú v druhej časovej línii. Po hereckej stránke ponúka tiež menej afektu a rušivých momentov, ktoré nie príliš zapadajú do filozofickej atmosféry inscenácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stvárnenie prítomnosti unavuje svojou komplikovanosťou, za ktorou sa však znova skrýva čosi hlbšie. Chcú postavy sami seba (a možno aj divákov) presvedčiť, že spoznanie minulosti je ich hlavným problémom v prítomnosti? Hana Jarvisová (Petra Vajdová) je podobná ako Septimus, zadržiava v sebe množstvo emócií, ktoré má strach prejaviť, pričom aj v jej prípade máme pred sebou dokonalú ukážku života v klamstve. K snúbencovi Valentínovi Coverlymu (Ján Koleník) má pomerne chladný vzťah a akýkoľvek fyzický kontakt, o ktorý sa on pokúša, odmieta – podobnosť so Septimom a Tomasínou „čisto náhodná“. Namyslený vysokoškolský učiteľ, preceňujúci vlastné schopnosti Bernard Nightingale (Tomáš Maštalír) a naivná Chloe Coverlyová (Barbora Andrešičová) sa tiež zameriavajú na vytýčený cieľ, napokon však aj oni dospejú k záveru, že zdanie klame a vedomosti, ktoré majú môžu byť vyvrátené tými ďalšími. História sa opakuje a s ňou aj rovnaké chyby. Ľudia skúmajú minulosť, snažia sa o predpovedanie budúcnosti, ale na prítomnosť zabúdajú. Lenže práve tú si treba uvedomiť, lebo svet raz zanikne - Et in Arcadia ego!

Na začiatku spomínaná dĺžka a obsažnosť inscenácie by sa dala vytknúť, avšak, skrátenie by išlo na úkor jej kvality a nepriameho posolstva. Aj keď vedecký motív stojí v ústredí a dialógy postáv sa okolo neho stále točia, pochopenie množstva rozoberaných problematík nie je nutným predpokladom toho, aby hra odovzdala divákovi niekoľko zaujímavých podnetov na zamyslenie, a možno aj svoju hlavnú ideu. Prostredníctvom komických scén a vtipných poznámok sa vážna bádateľská atmosféra miestami uvoľňuje, avšak, zopár výstupov pôsobí neprirodzene a afektovane. „Šialený“ vedec v podaní Tomáša Maštalíra mal byť istým spôsobom výstredný, čo sa mu aj podarilo, no otázne je, či bola jeho občasná nezmyselná ukričanosť na mieste a či jeho neprimeraná odlišnosť od ostatných postáv nenarušovala plynulosť deja. V efektívnom kontraste k ostatným bola detská nevinnosť Tomasíny, ktorú stvárnila Alžbeta Imrichová. Trinásťročnej a neskôr šestnásťročnej postave príliš neuškodila neskúsenosť, ani „krívajúca“ presvedčivosť mladej herečky. Zárukou jedinečného umeleckého zážitku sú v každom prípade výkony Roberta Rotha a Petry Vajdovej, ktorí svoje roly nehrajú, ale nimi sú. V priebehu predstavenia sa dôveryhodne zhostia každej z rozmanitých hereckých polôh, čím diváka vtiahnu priamo do deja a naplno si získajú jeho pozornosť. Výrazne za nimi nezaostávajú ani ostatní herci, vďaka ktorým sa inscenácia stáva prijateľnejšou pre širšie publikum.

Arkádia je pre diváka náročná podľa toho, ako k nej pristúpi a na čo sa zameria. Zo sály môže odísť s presvedčením, že sa o sebe dozvedel, že nevie nič alebo so zistením, že sa o sebe dozvedel niečo, čo si doteraz neuvedomoval. Čítaním medzi riadkami nadobúda dramaturgická technika opakovania a omylov iný rozmer, a je tiež šanca, že eliminuje potrebu neustáleho intelektuálneho nasadenia.

zdroj foto: archív SND

Simona Horvathova

Simona Horvathova

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám rada život plný lásky a porozumenia... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu