História a súčasnosť sa stretli. Na Veľkej Morave.

Autor: Simona Horvathova | 2.2.2015 o 12:05 | (upravené 3.2.2015 o 7:29) Karma článku: 3,16 | Prečítané:  171x

Keď je javisko aj hľadiskom, atmosféra medzi divákmi a hercami sa stáva intímnejšou. Očný kontakt vťahuje viac do deja, máte pocit, že príbeh rozprávajú priamo vám, dokonca sa stávate jeho súčasťou. Neskôr zisťujete, že inscenácia Mojmír II alebo Súmrak ríše sa vás priamo týka, možno aj viac než by ste chceli. Režijné spracovanie divadelnej hry Viliama Klimáčka si zobral na starosť Rastislav Ballek. Pokiaľ ste mali možnosť vzhliadnuť jeho inscenáciu HOLLYROTH a máte radi atypické až abstraktné podanie minulej či súčasnej reality, tak akosi tušíte, že opätovná návšteva Štúdia Slovenského národného divadla bude stáť za to.

S jedným z hercov prichádzate do kontaktu ešte pred vkročením do štúdiovej sály a prítomnosť ďalšieho láka vašu pozornosť  počas usádzania. Dianie dotvárajú tajomné až mystické tóny kombinované s detskými hlasmi, ktoré opakujú rovnakú vetu a už na začiatku ďakujú prítomným za návštevu. V priebehu predstavenia nadobúda jej význam varovné rozmery – nie každý asi „strávi“ a prijme spôsob, akým sú podané dejiny Veľkej Moravy, nepriamo sa prelínajúce so súčasnosťou. Divák nemusí byť dejepisným expertom, aby chápal o čom sa hovorí na javisku. Napriek tomu však treba podotknúť, že nejde o strohé prerozprávanie slovenskej histórie z obdobia Veľkej Moravy, ale o jej kreatívne spracovanie s riadnou dávkou expresivity.  Inscenácia je snovým rozprávaním o zániku Veľkomoravskej ríše, ktoré sa odohráva v prvých troch minútach po Svätoplukovej smrti. Nemá klasický priebeh s kladnými a zápornými hrdinami. Odvážne slová postáv však vyvolávajú rôzne druhy silných emócií, a zároveň nútia k zamysleniu.

Sventopulk (Emil Horváth) je pri svojom prechode na druhý svet sprevádzaný a pokúšaný pohanskou bohyňou Runou (Dominika Kavaschová), ktorej expresivitu v tvári, aj v prejave možno v dobrom slova zmysle označiť za desivo príťažlivú. S ostatnými postavami je, práve vďaka tomu, v ostrom kontraste, no ani náhodou ich nezatieňuje. Každá  má svoju osobitosť, vrátane na pohľad nie príliš výrazného  Sventopulka.  Poukázať treba na niekoľko momentov, pri ktorých sám nedokáže uveriť, že už nie je medzi živými. Jeho správanie vyznieva egocentricky a vyvoláva dojem, že vládca si počas života osvojil predstavu o vlastnej nesmrteľnosti. Nepripúšťa si žiadne zo svojich pochybení, pričom k pokornému zmýšľaniu sa neprikláňa ani pri posmrtnom rozhovore s Rasticom (Robert Roth). V tej chvíli je úplne jedno, či tam stojí Svätopluk alebo iný vládca, pretože moc dokáže opantať zmysly každého človeka, bez ohľadu na obdobie. Aj keď...v historických údajoch sa uvádza, že po jeho smrti sa nenašiel rovnako mocný panovník, na základe čoho si asi vyslúžil jazdeckú sochu na Bratislavskom hrade. V konečnom dôsledku však  medzi Sventopulkom a Rasticom nie je výraznejší rozdiel – každý hovorí o tom istom, len inak.

V kontraste k nim je Mojmír II (Daniel Fischer), ktorý predstavuje Sventopulkovho syna, a rovnako je zástupcom mladej, dalo by sa povedať, že konkrétne slovenskej generácie súčasnosti. Tá je ľahostajná voči rodnej krajine, materinskému jazyku, spolieha sa na to, že všetko získa bez väčšej námahy a zo zbabelosti sa vzdáva pri prvej prekážke. Prikláňa sa k Západu, ktorý je plný príležitostí, ale tiež pokušení a zla, pričom stráca akékoľvek morálne zábrany a základné životné hodnoty mu nič nehovoria. Ako tvrdí autor hry Viliam Klimáček, kolísanie medzi Západom a Východom je večná dilema malých štátov. Tá sa pre ľudí, ktorí sú zmierení a vyrovnaní s vlastným pôvodom, stáva často otravnou až nezmyselne v spoločnosti rezonujúcou, podobne ako afektovaný výstup Mojmíra II na konci predstavenia. Mojmír II je v podstate hlavnou postavou, ktorá je na javisku od začiatku až do konca a svojim mĺkvym bezbrehým správaním  premieňa  prezentované očakávania i predstavy svojho otca na nemožné. Ďalšou dilematickou otázkou je správnosť vyhnania Metodových žiakov z Veľkej Moravy Svätoplukom. Ten si za svojim rozhodnutím stál, no skutočná príčina sa mohla a nemusela vynoriť v domnienkach divákov. Spor o územie? Bábka, resp. kostra oblečená v talári stvárňujúca Metoda poukazuje tiež na zaostalosť a na vieru v niečo, čo už je dávno mŕtve. Nepriama výzva pozrieť sa do slovenskej histórie a objektívne posúdiť, kam sme sa za tie roky posunuli a čo sme získali je určite na mieste.

Jednoduchá scéna poskytuje hercom dostatočný priestor na vytvorenie dynamiky. Každá z malého množstva rekvizít má svoje miesto a účel, čím sa neodvádza pozornosť od samotného deja. Nadbytočná nie je ani chvíľková projekcia na veľké plátno, ktorá neruší a do inscenácie ako do celku skvele zapadá. Rovnako jednoznačné a nekomplikované sú prehovory postáv. Tie udržiavajú zrozumiteľnosť inscenácie na prijateľnej úrovni, čo by sa dalo v tomto prípade označiť za veľmi podstatné, a to z dôvodu porozumenia hlavnej myšlienke. Vyzdvihnúť treba tiež dôraznú a s dialógmi či monológmi efektívne poprepletanú hudbu, ktorá splnila svoj účel a umocnila význam nejedného výstupu i slova. Ako už  bolo povedané, každá z postáv niečím vyniká, čím zároveň umožňuje vyniknúť aj tým ostatným. Téma je síce zaujímavá, ale bez výborných, dovolím si tvrdiť, že bezchybných hereckých výkonov by posolstvo hry zostalo odovzdané iba napoly. Nová inscenácia Slovenského národného divadla je prepracovaná, pričom neponúka žiadne zbytočné úvahy. Práve naopak, odkrýva podstatnú pravdu, pred ktorou väčšina Slovákov zatvára oči.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?