Symbolistický Rosmersholm sa (ne)oplatí

Autor: Simona Horvathova | 12.12.2013 o 12:38 | (upravené 12.12.2013 o 18:15) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  145x

Režisér Rastislav Ballek sa rád hrá so symbolmi, jeho inscenácie vyvolávajú už počas predstavenia mnohé otázky a núti tak diváka rozmýšľať. Výnimkou nie je ani jeho nová inscenácia Rosmersholm, dramatická hra nórskeho autora Henrika Ibsena o boji protichodných myšlienkových smerov, resp. o vplyve mnohých myšlienkových smerov na jednotlivca. Inscenáciu, ktorá sa vo svojej podstate zaoberá hľadaním slobody odpremiérovalo 5. decembra bratislavské Divadlo Aréna. Spojenie významného slovenského režiséra s charizmatickým hercom Robertom Rothom sa už vyplatilo najmä v monodráme HOLLYROTH, anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá, ocenenej slovenskou divadelnou kritikou ako najlepšia inscenácia sezóny. Scénické prvky a rekvizity s vysokou mierou symbolizmu nachádzame aj v Rosmersholme, aj napriek tomu, že Ibsen odmietal symbolistické ponímanie svojich hier. Chcel, aby sa k nim pristupovalo, čo najviac realisticky. Asi vedel prečo.

Prečítať si bulletin nie je pred začiatkom predstavenia na škodu. Divák tak pochopí hlavnú i vedľajšiu ideu celého diela, ktorá je v Ballekovom spracovaní skrytá pod množstvo nepriamych náznakov a symbolov vo forme rekvizít. Tie sú zväčša kontraproduktívne, pričom idú zároveň na úkor zrozumiteľnosti. Trochu viac jednoznačnosti by inscenácii neuškodilo. V bulletine sa uvádza, že hra Henrika Ibsena diskutuje sama so sebou, no nikdy sa nedohodne. Túto skutočnosť režisér zachytil dokonale – chaotická scéna a nesúlad hercov bili do očí. Veď prečo nie, každý z nich mal predsa reprezentovať čosi iné.

Rosmer (Robert Roth) pôsobí v čiernom talári, rovnako ako v športovej bunde, absurdne, nestotožnene a zničene. Občas sa postaví a prejde, no v pamäti utkvie najmä jeho statická pozícia v kresle v strede javiska a upriamený pohľad pred seba, aj počas prehovorov. O jeho zmätenosti a hľadaní novej životnej cesty nemožno pochybovať. Diváci sú v prípade tejto postavy svedkami dokonalého oslobodzovania sa od všetkých záväzkov z minulosti, a zároveň sú udržiavaní v napätí, či sa mu podarí dosiahnuť stanovený cieľ, doviesť seba, aj ostatných ľudí k úplnej čistote duše. Má však okolo seba viacero pokušení a prekážok, ktoré ho stále udržiavajú v stave nerozhodnosti a napätia. Rosmer stojí so svojimi ideálmi v strede celého diania, zatiaľ čo ostatné postavy s ním nemilosrdne manipulujú.

Po jeho boku stojí o vyše 10 rokov staršia Rebekka (Petra Vajdová), hýbateľka i reprezentantka sexuálneho pokušenia so značným vplyvom na Rosmerovu psychológiu. Na základe opisu deja mu má pomáhať v duchovnom oslobodzovaní, o čom by sa dalo polemizovať. Oblečenie, mimika, gestikulácia, a dokonca aj spôsob, akým rozpráva sršia neúprimnosťou. Je zvodná, no nejde z nej láska. Hovorí o dôvernom priateľstve, ale robí veci za Rosmerovým chrbtom. Divák je, asi zámerne, uvedený do dilemického stavu o skutočnom pomere medzi danými postavami. Ide skôr o nevýhodu, keďže na ich vzťahu stojí v podstate celý dej a okrem pozorného vnímania rozhovorov treba sledovať viacero ďalších výstupov, ktoré sa súbežne odohrávajú na javisku. Strhávanie farebných papierikov z tabule síce vytvára zmätok, a tak odráža stav Rosmerovej mysle, avšak, diváci by sa bez tohto scénického prvku zaobišli rovnako ako bez bieleho prášku či rôznych akrobatických kreácií. Ich význam totiž v spomenutom chaose výrazne zaniká a odvádza pozornosť od hlavnej výpovede hry.

Naopak, zaujímavým je stvárnenie postavy Pedera Mortensgarda dvoma hercami (Braňo Deák/Juraj Loj), ako symbol dvojtvárnosti a podrazu. Symbolistická je aj ďalšia z postáv, pani Helsethová (Natália Puklušová), vytvárajúca dojem rekvizity. Konzumnú spoločnosť zastupuje perfektne, no otázkou zostáva, či prehnaný primitívny afekt, ktorý používa, nespôsobuje podceňovanie významu jej výpovedí zo strany divákov. V hre Henrika Ibsena sú niektoré prehovory pani Helsethovej pomerne dôležité a nezdá sa, že by mali pôsobiť komicky, tak ako je tomu v Ballekovej inscenácii.

Podobným prípadom je tiež postava Ulrika Brendela (Martin Hronský). Vytvára dojem bezdomovca, oblečením, aj vyjadrovaním, ale v skutočnosti ide o Rosmerovho bývalého učiteľa. Tento reprezentant najnižšej sociálnej vrstvy a sociálnych problémov vykričal všetko, čo mal na srdci s nie celkom čistou výslovnosťou a v sprievode rušivých pohybových kreácií, takže zmysel jeho prítomnosti je potrebné si z väčšej časti domyslieť alebo si znovu pozorne prečítať Brendelove prehovory v samotnom texte hry. On bol ten, kto vnukol Rosmerovi do hlavy voľnomyšlienkárske idey. Táto skutočnosť je v zaujímavom kontraste s tým, ako skončil – bez peňazí a na nútených prácach. Vonkajším vzhľadom pôsobí o pár rokov mladšie ako samotný Rosmer, čo bol možno režisérov zámer. Slobodný život nezničí človeka ani zďaleka tak ako život v napätí a neistote:  

Kroll                           Ulrik Brendel... všetci verili, že to v živote ďaleko dotiahne.

Rosmer                      Mal odvahu žiť si po svojom a to nie je málo.

Kroll                           Znovu by ti poplietol hlavu.

Rosmer                      Nie. Ja už mám vo všetkom jasno.

Kroll                           Keby to tak bolo. Veľmi ľahko podliehaš cudzím vplyvom.

                                   

Rozhovory rektora Krolla (Ľubomír Bukový), zástupcu politických myšlienok s Rosmerom nám o hlavnej postave povedia najviac. Napríklad to, že je ľahko ovplyvniteľný a dovolí iným, aby mu riadili život. V inscenácii však chýba jedna dôležitá informácia z originálnej verzie hry, a to, že Rosmerov otec mu v minulosti zadovážil faru, bez ohľadu na to, že jeho syn príliš nestál o vykonávanie kňažského povolania:

Rosmer                      To ja nemôžem, naozaj. Nehodím sa na to.

Kroll                           Nehodíš? To isté si vravel, keď ti otec zadovážil faru.  

Rosmer                      A mal som pravdu. Preto som odišiel.

 

V uvedenom dialógu vidíme Rosmerovu premenu a duchovné oslobodenie. Kroll mu ponúka pozíciu šéfredaktora v novinách s politickým zameraním, on ju však bez rozmýšľania odmieta. Vzdal sa viery, ktorú nikdy naozaj nemal. Nenahovára si však podobným spôsobom aj slobodu, ktorej živým stelesnením je Rebekka? Nahovára, čím jeho mŕtva manželka Beáta (Sláva Daubnerová) veľmi trpela. Rosmerov odklon od viery znamenal odklon od nej a príklon k Rebekke. Beáta pod vplyvom a tlakom týchto udalostí spácha samovraždu, ktorá je na scéne znázornená zaujímavým, no nečitateľným spôsobom už pred začiatkom predstavenia. V postave Beáty je tiež obsiahnutý výrazný symbolizmus, jej úloha je však jednoznačná. Svojim konzervatívnym kostýmom vytvára protipól k Rebekke. Medzi ňou a Rosmerom stojí aj po smrti ako stelesnenie nevysporiadaných vzťahových záležitostí. Nemé stvárnenie vnútorného boja či smútku, prostredníctvom obmedzeného pohybu a mimiky vzbudzuje až do konca ľútosť. Vďaka Beáte vieme, kto sa stal skutočnou obeťou a kto musel počas života trpieť kvôli nejasnej životnej ceste vlastného manžela. Aj keď vieme, že už nežije, želáme jej víťazstvo, ktoré v podstate aj dosiahne. V bulletine sa píše, že iba nevinní môžu žiť v slobodnom svete lásky a šľachtického ducha. Nevinnosť vraj chceli dosiahnuť Rosmer s Rebekkou. Vina, ktorú si vo vzťahu k Beáte každý z nich nesie im to dovolila len cez mŕtvoly.

    

Spolupráca réžie Rastislava Balleka a dramaturgie Martina Kubrana a Zuzany Šajgalíkovej priniesla za výsledok nápaditú verziu hry s témou, ktorú nemožno označiť za nezvyčajnú. Okrem ozvláštnenia si však vyžadovala aj dôsledný prístup k spracovaniu prehovorov. Ide totiž o dielo, v ktorom má každá informácia svoj význam, pretože pomáha divákovi pochopiť vplyv minulých udalostí na Rosmera, a tiež jeho oslobodzovanie, smerujúce do budúcnosti. Umiernenejšie používanie niektorých rekvizít či zníženie počtu výstupov, ktoré súbežne prebiehajú na scéne by pomohlo zvýšiť zrozumiteľnosť inscenácie. Zásadné myšlienky Henrika Ibsena zanikli pod ťažobou symbolistického poňatia hry, čím došlo k opodstatneniu autorovho odporúčania na realistickejší prístup.   

 

Henrik Ibsen: Rosmersholm

Úprava: Rastislav Ballek (v inscenácii je použitá úprava Vladimíra Strniska, ktorá vznikla pre účely inscenácie v SND, 2003)

Réžia: Rastislav Ballek

Dramaturgia: Martin Kubran, Zuzana Šajgalíková

Scéna a kostýmy: Katarína Holková

Rekvizity: Lenka Papežová

Hrajú: Robert Roth, Petra Vajdová, Ľubomír Bukový, Martin Hronský, Braňo Deák, Juraj Loj, Natália Puklušová, Sláva Daubnerová

 

zdroj foto: bratislavskenoviny.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?