Od neho k tebe

Autor: Simona Horvathova | 14.6.2013 o 22:11 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  157x

  Blízkosť pri ňom je utrpením, ktoré si neuvedomujem. Rozmýšľam nad úlohou, predkladanú anjelmi, no pochopenie je vzdialené. Akoby nemalo byť. Pozeráme na seba sklenými pohľadmi s tušením milovania. Čím bližšie je, tým viac sa láska vzdiaľuje a približuje zároveň. „Cítiš to?“ pozerá na mňa neprítomne. „Čo mám cítiť?“ nechápem. Anjeli ho ku mne tlačia stále bližšie. On však každým krokom cúva. Drží ma pevne v náručí, bez úmyslu oslobodiť moju dušu. Nejde o lásku. Iba zneužíva city krehkej bytosti. Ako môže? Napĺňam ho energiou, tá však zo mňa súvisle uniká. Mám pocit plnosti, ale v skutočnosti mi chýba druhá časť. Čo to je? Kde ju mám hľadať? Kedy ju nájdem?

„Choďte do pizzerie!“ vybavujú sa mi vľúdne slová liečiteľa, ktorý mi ukazuje cestu. Z kaviarne do pizzerie už viedli moje kroky, lenže oči som mala zavreté. Nepripúšťam si prehru. Bojujem s materiálnym pocitom silného ega, ktoré nič neznamená. Ego je pištoľ so slepými nábojmi – strelíme, druhý spadne na zem, my naňho povýšenecky hľadíme s očakávaním, že sa pozbiera, aby sme ho pri ďalšom náznaku šťastia mohli znova postreliť.

„Milujem ťa,“ tvrdia jeho falošné oči plné bolesti. Vraj jednu naozaj miluje, lásku však z neho necítim. Je ako kameň naplnený vypočítavou citlivosťou.

„Kedysi si ju cítila,“ tvrdí. Smutné oči ma uvádzajú do zúfalstva, je len na mne, či podľahnem. Opäť ten istý kruh lží, sebaklamu a vzájomného zneužívania.

„Martin na bielom koni je už na ceste,“ presviedča ma liečiteľ s neskrývanou trpezlivosťou.

Martin? Bude sa naozaj tak volať? Alebo len nejaký náznak...znamenie? Ako ho spoznám?

 

Prechádza okolo mňa, vdychujem vôňu zidealizovaného muža, ktorý bol kedysi mojou súčasťou. Raz...v jednom z minulých životov sme sa milovali a čakali spolu dieťa, a to odišlo, pretože odmietalo mať otca, ktorý lieta vzduchom. Lákavá predstava zopakovania tejto hrôzy ma unáša zo správnej cesty a môj pohľad je stále zahmlený. Najkrajší muž, akého poznám...tak som o ňom hovorila, zabúdajúc pritom zavrieť ústa od úžasu. A on tiež. Skúmal moje zaľúbenie ako zákonom chránený kvet. Bez dotyku, bez overenia pravosti, vyše dvoch rokov.

„Ty si mi to predsa dovolila,“ bráni sa. Ja ho však neviním, skôr ospravedlňujem tú chutnú mužskú nevinnosť a teším sa z nej. Naháňam si chvost a prinavraciam svoju maličkosť k presvedčeniu, že sa raz dotknem tváre, pier, tela tohto nádherného muža s talianskym výzorom. Pozrie mi do očí a svet opäť stojí. (O-za)tváram oči, bez spomienky na to, čo sa udialo pred pár minútami počas pohľadu, ktorý znamenal svet. Urobila by som všetko, stala sa otrokom tejto ne-lásky. Mám ťa obdivovať? Budem. Mám ťa milovať? Milujem. Mám ti odovzdať vlastnú dušu? Odovzdám. A z úst mi nevyjde jediná výčitka voči tvojej osobe.

„Kedy vyšla?“ pýta sa.

„Nikdy.“

Každý deň budem za tebou kráčať touto cestou. Už navždy, kvôli presvedčeniu o pravej láske a...

 

„Majte oči otvorené!“ povie liečiteľ a ja v tej chvíli pocítim nádej. Koniec a začiatok. Doširoka začínam otvárať oči, upreté na drobný plagát s nápisom HĽADÁME BRIGÁDNIKOV. Najprv pôjdem za tebou, nadýchnem sa tvojej energie a až potom im pôjdem povedať, že hľadajú mňa. Nezradím ťa.

Nie si tu. Kde si? Prečo ma nečakáš? Vrúcne mi mávaš z diaľky. Hľadím na rozmazaný obraz predo mnou, cítim, že odchádzaš.

„Je čas,“ s poslednou šancou na úspech sa mi dotkneš ramena. Viem, že je to naposledy. Aj keď by som znova prišla, nebudeš tu. Už nie. Pre mňa nie. Ďakujem ti z celého srdca.

 

V obchode oproti podniku s veľkým nápisom PIZZERIA ma ochotne brigádne zamestnali. Prvý pracovný deň som vystúpila na posledný schod a okolo mňa prefrčal Marek, ktorý má brata Martina. Jeho tvár som mala v šuplíku na obrázku, nakreslenom minulé leto so želaním lásky. Anjeli ma v ten deň a moment počúvali. Bol to on. Presne on. Uprel na mňa svoje modré oči a mne takmer srdce z hrude vyskočilo. Hlas intelektuála sa ma zmocnil po celej dĺžke. Deň predtým mi z kopy vypadla karta Myšlienok, predstavujúca hĺbavú osobnosť. On. Odpovedala som mu s nervozitou a napätím, ktoré boli tak príjemné, že každá časť môjho vnútra sa ich odmietala vzdať. Anjeli, prosím...videl do mňa. Tuším každú jeho odpoveď, každý jeho pohyb. Viem presne, kde bude stáť a ako sa na mňa bude dívať. Vstávame v rovnakú hodinu, aj minútu. Naše duše sa stretli, spoznali, spojili...netúžime po zmene toho druhého. Ide ma odprevadiť a keď odchádza, otočíme sa v tej istej chvíli, aby sme sa pozreli jeden druhému do očí, aj napriek tomu, že poznáme svoje pohľady. Každý jeden. Rozumieme si bez slov a sme presvedčení, že toto je láska, ktorú hľadali naše duše. Duše, ktoré tak dlho trpeli prázdnotou, nenaplnenosťou a sklamaním. Odchod neexistuje, toho sme sa definitívne vzdali. Už navždy.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?