„Choďtedo pizzerie!“ vybavujú sa mi vľúdne slová liečiteľa, ktorý mi ukazuje cestu.Z kaviarne do pizzerie už viedli moje kroky, lenže oči som mala zavreté.Nepripúšťam si prehru. Bojujem s materiálnym pocitom silného ega, ktoré ničneznamená. Ego je pištoľ so slepými nábojmi – strelíme, druhý spadne na zem, mynaňho povýšenecky hľadíme s očakávaním, že sa pozbiera, aby sme ho priďalšom náznaku šťastia mohli znova postreliť.
„Milujemťa,“ tvrdia jeho falošné oči plné bolesti. Vraj jednu naozaj miluje, lásku všakz neho necítim. Je ako kameň naplnený vypočítavou citlivosťou.
„Kedysisi ju cítila,“ tvrdí. Smutné oči ma uvádzajú do zúfalstva, je len na mne, čipodľahnem. Opäť ten istý kruh lží, sebaklamu a vzájomného zneužívania.
„Martinna bielom koni je už na ceste,“ presviedča ma liečiteľ s neskrývanoutrpezlivosťou.
Martin?Bude sa naozaj tak volať? Alebo len nejaký náznak...znamenie? Ako ho spoznám?
Prechádzaokolo mňa, vdychujem vôňu zidealizovaného muža, ktorý bol kedysi mojousúčasťou. Raz...v jednom z minulých životov sme sa milovali a čakalispolu dieťa, a to odišlo, pretože odmietalo mať otca, ktorý lietavzduchom. Lákavá predstava zopakovania tejto hrôzy ma unáša zo správnej cestya môj pohľad je stále zahmlený. Najkrajšímuž, akého poznám...tak som o ňom hovorila, zabúdajúc pritom zavrieťústa od úžasu. A on tiež. Skúmal moje zaľúbenie ako zákonom chránený kvet.Bez dotyku, bez overenia pravosti, vyše dvoch rokov.
„Tysi mi to predsa dovolila,“ bráni sa. Ja ho však neviním, skôr ospravedlňujem túchutnú mužskú nevinnosť a teším sa z nej. Naháňam si chvosta prinavraciam svoju maličkosť k presvedčeniu, že sa raz dotknemtváre, pier, tela tohto nádherného muža s talianskym výzorom. Pozrie mi doočí a svet opäť stojí. (O-za)tváram oči, bez spomienky na to, čo sa udialopred pár minútami počas pohľadu, ktorý znamenal svet. Urobila by som všetko,stala sa otrokom tejto ne-lásky. Mám ťa obdivovať? Budem. Mám ťa milovať?Milujem. Mám ti odovzdať vlastnú dušu? Odovzdám. A z úst mi nevyjdejediná výčitka voči tvojej osobe.
„Kedyvyšla?“ pýta sa.
„Nikdy.“
Každýdeň budem za tebou kráčať touto cestou. Už navždy, kvôli presvedčeniuo pravej láske a...
„Majteoči otvorené!“ povie liečiteľ a ja v tej chvíli pocítim nádej. Konieca začiatok. Doširoka začínam otvárať oči, upreté na drobný plagáts nápisom HĽADÁME BRIGÁDNIKOV. Najprv pôjdem za tebou, nadýchnem sa tvojejenergie a až potom im pôjdem povedať, že hľadajú mňa. Nezradím ťa.
Niesi tu. Kde si? Prečo ma nečakáš? Vrúcne mi mávaš z diaľky. Hľadím narozmazaný obraz predo mnou, cítim, že odchádzaš.
„Ječas,“ s poslednou šancou na úspech sa mi dotkneš ramena. Viem, že je tonaposledy. Aj keď by som znova prišla, nebudeš tu. Už nie. Pre mňa nie. Ďakujemti z celého srdca.
V obchodeoproti podniku s veľkým nápisom PIZZERIA ma ochotne brigádne zamestnali.Prvý pracovný deň som vystúpila na posledný schod a okolo mňa prefrčalMarek, ktorý má brata Martina. Jeho tvár som mala v šuplíku na obrázku,nakreslenom minulé leto so želaním lásky. Anjeli ma v ten deňa moment počúvali. Bol to on. Presne on. Uprel na mňa svoje modré očia mne takmer srdce z hrude vyskočilo. Hlas intelektuála sa ma zmocnilpo celej dĺžke. Deň predtým mi z kopy vypadla karta Myšlienok,predstavujúca hĺbavú osobnosť. On. Odpovedala som mu s nervozitoua napätím, ktoré boli tak príjemné, že každá časť môjho vnútra sa ichodmietala vzdať. Anjeli, prosím...videl do mňa. Tuším každú jeho odpoveď, každýjeho pohyb. Viem presne, kde bude stáť a ako sa na mňa bude dívať.Vstávame v rovnakú hodinu, aj minútu. Naše duše sa stretli, spoznali,spojili...netúžime po zmene toho druhého. Ide ma odprevadiť a keďodchádza, otočíme sa v tej istej chvíli, aby sme sa pozreli jeden druhémudo očí, aj napriek tomu, že poznáme svoje pohľady. Každý jeden. Rozumieme sibez slov a sme presvedčení, že toto je láska, ktorú hľadali naše duše.Duše, ktoré tak dlho trpeli prázdnotou, nenaplnenosťou a sklamaním. Odchodneexistuje, toho sme sa definitívne vzdali. Už navždy.
